Osobnosti a osudy troch popravených mladých mužov, Antona Tunegu, Alberta Púčika a Eduarda Tesára, sú pre mnohých ľudí na Slovensku stále neznáme.
Iba tí, čo sa hlbšie zaujímajú o našu novodobú históriu a snáď študenti a študentky trenčianskeho Gymnázia Ľudovíta Štúra vedia, že išlo o členov asi najvýznamnejšej skupiny odboja proti komunizmu na Slovensku na prelome 40. a 50. rokov.
Ich životy symbolizujú peripetie, ktorými musel v tejto pohnutej dobe prejsť každý občan Slovenska. V ranom veku sa museli vyrovnať s paradoxom slovenskej štátnosti, ktorá bola síce deklarovane budovaná na kresťanských princípoch, no vláda konala skutky, s ktorými by nemohol žiaden skutočný kresťan súhlasiť. Jej existencia bola garantovaná režimom, vyslovene protikresťanským a neopohanským.
Takzvaná Tretia republika situáciu neuľahčila. Na jednej strane prísľub mierového, slobodného života, na strane druhej okliešťovanie jednej občianskej, politickej a majetkovej slobody za druhou. A nezastaviteľný nástup komunistického režimu.
Tunega, Tesár a Púčik sa mohli rozhodnúť. Buď sa prispôsobia, alebo voči novej totalite aktívne vystúpia. Rozhodli sa pre odpor a metódy, ktoré zvolili, boli inšpiráciou aj pre skupiny, ktoré prišli po nich.
Keď si prečítame manifest Bielej légie, nenájdeme tam ani stopy po politikárčení, či naznačovania príkladu k akejkoľvek ideológii. Jej členovia pochopili, že základnou hodnotou, ktorú treba chrániť je sloboda človeka a jeho dôstojnosť.
Tým by mohli byť inšpiráciou aj pre nás. Zostali vždy verní svojej viere i bojom za slobodu až do posledného dychu. Slovensko aj Európa potrebuje pozitívnych hrdinov. Tunega, Púčik a Tesár nimi sú. Som presvedčený, že si od nás všetkých zaslúžia oveľa viac pozornosti a docenenia. Nielen v učebniciach histórie, ale aj medzi verejne ocenenými osobnosťami štátnymi vyznamenaniami.