V Európe neexistujú národy, ktoré by si boli bližšie ako Slováci a Česi. Dokazujú to tisíckami zmiešaných manželstiev, každodennými priateľskými stykmi, ale aj spoluprácou, ktorá presahuje rozmer našich dvoch štátov. V Európskom parlamente máme s našimi českými kolegami výborné vzťahy a v mnohých prípadoch postupujeme spoločne. Napríklad pri zriaďovaní výboru na prešetrovanie finančných a daňových podvodov, alebo pri sťažnosti proti pokutovaniu a šikanovaniu našich kamionistov vo Francúzsku.

Je preto prirodzené, že sme v „osmičkovom“ roku začali uvažovať o spoločnom pripomenutí si kľúčových okamihov našich dejín. Aj keď Európa už, našťastie, nie je kontinentom vzájomnej nevraživosti, takéto spoločné akcie sú v Európskom parlamente skôr výnimkou, ako pravidlom a právom vzbudzujú pozornosť.

K päťdesiatemu výročiu sovietskej invázie do Československa sme spolu s českým kolegom Jaromírom Štětinom pripravili v priestoroch Európskeho parlamentu v Bruseli informačnú výstavu, ktorá v troch jazykoch mapovala kľúčové momenty tejto tragickej udalosti.

Na sté výročie založenia Československej republiky sme usporiadali sériu podujatí, ktorá sa začala 22. októbra večer slávnostnou Svätou omšou v priestoroch štrasburskej Katedrály Notre-Dame. Omšu koncelebrovali slovenský kňaz pôsobiaci v meste Luxemburg, otec Ľubomír Fabčin a český kňaz, otec Martin Holík. Na omši za zúčastnilo niekoľko desiatok návštevníkov zo Slovenska, ktorí pricestovali Štrasburgu na moje pozvanie. Medzi nimi aj členovia Klubu vojenskej histórie Slovensko, držiaci čestnú stráž v dobových uniformách armády predvojnovej Československej republiky. Tej armády, ktorá bola v tragickom roku 1938 pripravená brániť slobodu a ktorej príslušníci neskôr tvorili jadro zahraničného odboja, Slovenského národného povstania a aj odporu voči komunistickému režimu.

Slávnostnú atmosféru zabezpečil mládežnícky spevokol AVE, ktorého členovia prišli na pozvanie mojej českej kolegyne z KDU-ČSL Michaely Šojdrovej. Hymny Českej republiky a Slovenskej republiky v podaní tohto spevokolu na záver omše dojali každého prítomného. 

Na omši zazneli v oboch jazykoch slová o spoločnej ceste dejinami, o úcte, rešpekte a priateľstve, ale aj o poučení sa z chýb, ktoré sme spravili, a aj o vzájomnom odpustení. Hoci sa naše národy v roku 1993 rozhodli ísť vlastnými cestami, tie sa opäť spojili v zjednotenej Európskej únii – v priestore, kde môžeme najlepšie rozvíjať naše bohatstvo a tradície. A to v mieri a spolupráci. Za posledných sto rokov takých období veľa nebolo.